Spomínam si na dobu po revolúcií. Všetci sme boli nejakým spôsobom aktívni, o niečo nám išlo, mali sme záujem o dianie okolo nás. Je samozrejmé, že prvotné nadšenie za nejaký čas vyprchá a život sa vráti "do starých koľají". Mne sa však zdá, že sme zaľli až príliš hlboko do seba a ukryli sme sa. Zatvorili sme dvere nášho srdca a naše city otupeli. Keď sa prechádzam po meste, vidím tváre, z ktorých sa dá čítať: Je mi všetko jedno!
Nezaujímame sa o svoje okolie, netrápi nás, čo sa deje u susedov. Je úplne bežné, že svojich susedov ani nepoznáme. A pritom v rozhlase, z televízie, v kostoloch počúvame ako si treba pomáhať, zaujímať sa jeden o druhého... A keď náhodou počujeme v správach, že niekto niekomu pomohol, sme prekvapení, čudujeme sa a slávnostne, v televízií mu je odovzdaná nejaká cena. My, ostatní, sa na to pozeráme a premýšľame: Čo z toho ten človek má? Čo získal? Akú odmenu za pomoc dostal? Myslím, že práve tu je chyba celej našej spoločnosti. Zvykli sme si na peniaze a bez nich máme pocit, že život nemá zmysel. Často počujem, že sme kresťanská krajina. Ale naše správanie tomu vôbec nenasvedčuje. Nemyslíte, že by bolo dobré, zamyslieť sa nad sebou, vrátiť sa späť na začiatok a začať žiť lepší život?